Pred chvíľou som tu našiel blog na tému Albánska, kde sa autor snaží odradiť turistov od cestovania do tejto relatívne neobjavenej krajiny, konkrétne sa tu spomína najmä stredisko Shengjin a Resort Rafaelo. Neviem, či tam autor článku bol alebo nie, to v tejto chvíli dôležité nie je – spomína tu, že je to pre Slovákov nevhodné miesto kvôli zloženiu obyvateľstva a ich nenávisti voči nám. Nedá mi nereagovať, musím napísať, čo sme v tomto rezorte s priateľkou zažili a videli minulý rok my.
Áno, Rafaelo so štyrmi hviezdičkami v malej rybárskej osade Shengjin v severnej časti Albánska je bezpochyby jeden z mála hotelov, ktoré rozdeľujú dovolenkárov na dve takmer rovnako početné skupiny. Jedni si ho nevedia vynachváliť, radi by sa doň vrátili a zopakovali si chvíle v ňom strávené, ďalší si po jeho návšteve povedali nikdy viac. Aspoň podľa recenzií na jednom dovolenkovom portáli to tak vyzerá. Protiklady v počte bodov, kde 1 = absolútne nevyhovujúce a 10 = skvelé v hodnotených oblastiach ako sú cena, strava, okolie a služby hotela sú tu tak markantné, že pred cestou do hotela som mal veľmi zmiešané pocity a nebudem sa pretvarovať, aj obavy z hotela samotného. Avšak, možno práve preto ma to sem ťahalo ešte viac ako zvyčajne do nových destinácií.
Prílet do Tirany charterom, v ktorom sa okrem klientov „našej“ cestovky nachádzali aj hostia iných CK a následná cesta na hotel prebehla bez problémov, pred hotelom nás už čakala delegátka Lenka. Bola milá a priviedla nás až pod novú prístavbu, ktorá tam vyrastá priamo od miestnej promenády. Aj keď k dokončeniu ešte chýbalo veľmi veľa a je jasné, že táto časť bude otvorená najskôr v tomto roku (2015), stavebný ruch tu neprekážal. Napriek týmto skutočnostiam tu už v čase nášho pobytu bol otvorený a prevádzkovaný hotelový bar, kde sme si dali čapované pivo a kávu. Čo ma však prekvapilo bolo to, že barmanka a čašníci tu nevedeli ani slovko po anglicky a dohovoriť sa, čo si dáme, mi dalo enormnú námahu. Nebyť Lenky, ktorá prišla na pomoc a preložila moju požiadavku, sa nápojov asi dodnes nedočkáme. Druhý šok bol účet – za pivo (ani malé a ani veľké – 0,4 l) a kávu s mliekom sme nechali takmer 600 lekov, čo je v prepočte asi 4,5 eura. Dosť na to, že Albánsko má povesť veľmi lacného kraja. Našťastie prvý dojem nie je vždy ten, ktorý je v spomienkach aj dojmom celkovým.
Ubytovanie prebehlo rýchlejšie než sme očakávali a po prezretí si priestrannej a čistej izby, ktorá vybavením aj čistotou spĺňala kritériá štyroch hviezd za názvom hotela, sme sa vydali na poznávanie okolia.
Hotel susedí s plážou veľmi tesne, prístup k nej pretína akurát promenáda, ktorá je síce cez deň vyprahnutá horúčavou, no večer sa mení na korzo plné stánkov s najrôznejším tovarom a sústreďuje sa tu takmer všetok nočný život v stredisku. Nečakajte zatiaľ možnosti nákupov, aké môžete zažiť napríklad v Turecku či Bulharsku, malé suveníry domov však isto objavíte. Okrem nakupovania je kúsok od hotela aj možnosť zažiť adrenalín v 6D kine alebo sa dať namaľovať niektorým z pouličných umelcov, ako sme to spravili my. Popri promenáde nájdete niekoľko veľmi dobrých a zaujímavých reštaurácií, nám sa najviac páčilo v Stella Maris, kde vám pripravia pizzu, rizotá, jedlá z rýb, plodov mora, mäsa či bezmäsité jedlá a šaláty. Samozrejmosťou je vynikajúce osviežujúce pivo a ďalšie medzinárodne známe nealkoholické nápoje. Na promenáde si môžete dožičiť aj rybičkovú pedikúru chodidiel, cena sa odvíja od času, ktorý s ponorenými nohami v kadi chcete stráviť.
Mimo promenády sa dá ísť ešte po ulici, na ktorej je vybudovaná cesta na trase Lezhe – Skadar, ale tam nájdete len zopár obchodíkov s rozličným tovarom, pizzeriu, potraviny, pár kancelárií a zmenáreň. Ďalšou možnosťou na skrátenie si chvíle v Shengjine je prechádzka popri mori, tu aspoň na chvíľu máte možnosť dostať sa ďalej od hluku civilizácie a nechať rozmaznávať dušu pohľadom na dobiedzajúce vlny Jadranu. Keď sme si k tomu v jednom z miestnych barov, ktorý práve zatváral, kúpili skvelý nanuk a sadli sme si na lehátko na mestskej pláži, pohoda bola úplne dokonalá. Keď už spomíname pláže – v Shengjine je okrem verejnej pláže aj časť pre hostí hotela Rafaelo, kde má každá izba vlastný slnečník a dve lehátka, za ktoré sa dodatočne neplatí. Chodia tu zamestnanci bezpečnostnej služby a kontrolujú, či niekto hostí neobťažuje. Kúsok od našeho lehátka bol malý plážový bar s čapovaným a fľaškovým pivom a pizzeria.
Rafaelo má vlastný obchod s potravinami a iným tovarom, lekára, ktorý je k dispozícii približne 8 hodín denne. A keďže má cez obed prestávku, tak je na stanovisku dlho do večera. Nájdete tu zmenáreň s výhodnými kurzami, ale aj tri bazény, kde sa vedia vyšantiť a zabaviť nielen deti. Večer sa v areáli konajú posedenia so živou hudbou a spoločným tancom trvajúce až do polnoci a o zábavu je tu postarané, cez deň sú pre klientov niektorých cestoviek prichystané animačné programy s možnosťou požičania si športového náčinia.
Hotel ponúka viac druhov stravovania, my sme mali zaplatenú polpenziu a jedlo nás tu nielen, že nesklamalo, ale priam to bol balzam na ubolenú dušu slovenského gurmána. Skvele spracované teľacie či hovädzie mäso, vynikajúce šaláty a najchutnejšie tmavé hrozno, aké som jedol v ostatných niekoľkých rokoch sú len malým výberom zo širokej ponuky.
Priamo v hoteli si môžete zakúpiť aj fakultatívny výlet. My sme si zvolili deň strávený na dvoch rozličných miestach – v historickom mestečku v albánskych horách – Kruji a v hlavnom meste krajiny – Tirane. A vďaka nášmu skvelému sprievodcovi Milošovi, ktorý nám načrtol čo-to z albánskej kultúry a spôsobu života sme si spravili o krajine na juhu Balkánu lepší obraz. Už sme nevnímali občasný neporiadok, ktorý sa v Shengjine na niektorých miestach mimo rezortu nachádzal. Balkán je raz taký, už sme to viac neriešili. V Kruji sme navštívili múzeum Skenderbega, v ktorom sú artefakty z období dávno pred naším letopočtom, ako aj dôkazy o minulosti nie tak starej z obdobia komunizmu. Múzeum je veľmi pekné a vstupné tu stálo asi štyri eurá. Po odchode z múzea sme sa prešli po klasickom „tureckom“ bazáre, môžete si tu zakúpiť nespočetné množstvo druhov suvenírov (vraj najviac zo všetkých albánskych miest a dedín), strieborné prstene za smiešne peniaze či bronzové nádoby a mnoho iných veľmi pekných vecí. Po návšteve Kruje a dávke histórie sme sa presunuli do Tirany, kde nás čakala zmena programu – kto chcel, mohol si po „povinnom“ programe s okruhom po bulvári a návštevou malej mešity dopriať krásne pohľady z hory Dajti v rovnomennom národnom parku – vyviezla nás sem lanovka priamo z Tirany a výhľad odtiaľto bol neopakovateľný. Hlavné mesto sme mali ako na dlani a keby nebol trochu opar, ktovie, či by sme z výšky takmer 1700 metrov nevideli až do Talianska.
Jedno popoludnie sme sa zo Shengjinu vybrali na výlet vo svojej réžii do neďalekého mesta Lezhe. Prišli sme na križovatku k ceste, o ktorej nám hovorila Lenka, čakali sme na autobus na jednej strane križovatky, on však takmer plný zastavil na opačnej a odišiel nám. Tak sme sa presunuli na opačnú, veď mali jazdiť každú chvíľu. Ďalší však zastavil presne ako podľa Murphyho zákonov na druhej strane ulice a opäť plný. Takto sa to zopakovalo ešte asi 3 razy a nakoniec sa nám podarilo do jedného z nich nastúpiť. Tu ešte fungujú tzv. sprievodcovia, ktorí vyberajú cestovné. Keďže to bol zrovna „školský“ autobus, aj sprievodcu robil jeden z chlapcov. Viezli sa v ňom však aj dospelí, tak sme si divne našťastie nepripadali. V Lezhe mala byť len jedna zastávka, tento však zastavil podľa toho, ako kto vodičovi zakričal, a tak sme sa na druhej takejto zastávke nechali zmiasť a vystúpili sme. Chlapec nám však naznačil, že ešte nie sme v meste, tak sme naskočili nazad a po vystúpení nám ešte jedna mladá slečna chcela pomôcť sa zorientovať, čo doteraz veľmi oceňujem. Albánci sú veľmi priateľskí národ, snažia sa vyjsť v každej situácii turistom v ústrety a pomôcť im. Ako v každej krajine sa určite aj tu nájdu ľudia, ktorí sa nesprávajú veľmi priateľsky k iným národom, ale my sme tu nikde nepocítili, že by sme v krajine neboli ako turisti vítaní. Takže prehnané obavy a možný strach môžete pokojne odhodiť za hlavu a vydajte sa skúsiť niečo nové. Po týchto skúsenostiach môžeme totiž Albánsko zhodnotiť veľmi pozitívne, rozvíja sa, no samozrejme, ešte mu pár rokov bude trvať, kým sa dostane na európsku úroveň. Do Shengjinu alebo inej destinácie v krajine sa však rád vrátim kedykoľvek. Kto neochutná túto „exotiku v Európe“, o veľa prichádza a ja som rád, že sme mohli byť medzi tými, ktorí mali tú česť ju aspoň trochu spoznať.
Skôr verím tomu druhému blogerov. ...
Je to skôr o očakávaniach od dovolenky.... ...
Čítal som obidva články ohľadne ...
Celá debata | RSS tejto debaty